stý chudobný mlynár mal krásnu a bystrú dcéru. Jedného dňa sa vystatoval pred kráľom, že jeho dcéra vie napriasť zo slamy zlaté nite. Samozrejme, že to nebola pravda, ale kráľ mu uveril. Zamkol teda mlynárovu dcéru do izbice plnej slamy a vyhlásil, že ak do nasledujúceho rána nespradie všetku slamu do zlatých nití, bude o hlavu kratšia.

Dievčina sa ani nepokúšala priasť, len sedela a plakala. Odrazu začula akýsi hlások: "Čo mi dáš, keď to za teba urobím?" V izbe sa zjavil čudesný mužík.

"Svoje korálky," odpovedalo dievča. A mužík spriadol zo slamy zlaté nite.

Na druhý deň zamkol kráľ dievčinu do ešte vačšej izbice. Znova sa zjavil čudesný mužík. Tentoraz mu dievčina dala za prácu prstienok.

Na ďalší deň kráľ sľúbil, že sa s dievčinou ožení, ak dokáže napriasť zlaté nite aj po tretí raz. Zamkol ju do izbice velikánskej ako stodola. Keď sa ukázal mužík, dievčina mu už nemala čo dať.

"Tak mi teda sľúb," riekol, "že až budeš kráľovnou, tvoje prvorodené dieťa bude moje." Dievčina si v duchu pomyslela: Nikdy! Ale aj tak nechala mužíka priasť.

Kráľ dodržal svoje slovo a bola svadba. O rok sa mladej kráľovnej narodilo prvé dieťa. Ako sa len vyľakala, keď sa zjavil čudesný mužík! Ponúkala mu zlato, ale on chcel len a len dieťa. Kráľovná toľko vyplakávala, až mu jej bolo ľúto. Vyhlásil, že ak kráľovná za tri večery uhádne jeho meno, môže si dieťa nechať.

Prvý večer kráľovná prešla celú abecedu: Adam, Bohdan, Cyril... Ale neuhádla. Na druhý deň skúšala rôzne neobyčajné mená: Arterion, Danielius, Guldamulda... Zasa však neuhádla.

Odrazu začula jedného zo sluhov, ako so smiechom rozpráva o čudesnom mužíkovi, ktorého videl v lese tancovať a spievať si:

"Nie som Jano, Mišo ani Ďuro,

volám sa ja celkom ináč,

som šikovný Martinko Klingáč!"

Keď mužík zistil, že kráľovná pozná jeho meno, nahneval sa, až sa mu z uší zadymilo, a dupol tak, že sa preboril pod dlážku. Ako sa usiloval vyslobodiť, roztrhlo ho vo dvoje a bolo po ňom!